Keď archeológia nebola len vedou: Poklady, dobrodruhovia a tajomstvá Palestíny v 30. rokoch 20. storočia

Predstavte si, že stojíte na okraji archeologického náleziska niekde v Palestíne na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. Slnko nemilosrdne páli, vo vzduchu sa vznáša jemný prach a skupina robotníkov opatrne odkrýva ďalšiu vrstvu zeme. Každý pohyb motyky či lopaty môže znamenať objav, ktorý prepíše dovtedy známe dejiny. Alebo prinesie niečo oveľa prozaickejšie – predmet, za ktorý bude niekto ochotný zaplatiť celé bohatstvo.

A možno aj niečo, pre čo bude ochotný prekročiť hranice zákona.

Keď som sa začala hlbšie zaoberať prostredím Palestíny v období britského mandátu, uvedomila som si, že archeológia tejto doby ponúka oveľa viac než len romantickú predstavu o objavovaní starovekých civilizácií.

Bola to veda. Bola to prestíž. Boli to peniaze. A neraz aj politika.

A presne v takomto prostredí sa môže zrodiť dobrá historická detektívka.

Zem, v ktorej sa ukrývali celé tisícročia

Palestína bola pre archeológov mimoriadne príťažlivým územím už dávno pred tridsiatymi rokmi 20. storočia. Na pomerne malom priestore sa tu nachádzali stopy civilizácií, ktoré po sebe zanechali mestá, hrobky, svätyne, nápisy, keramiku, mince či predmety každodennej potreby.

Staroveké dejiny sa tu doslova prekrývali.

To, čo pre jedného človeka predstavovalo obyčajný kus opracovaného kameňa, mohlo byť pre druhého dôkazom dávno zabudnutej udalosti. A pre tretieho vzácnym obchodným artiklom.

Práve táto rozdielnosť pohľadov ma ako autorku fascinuje.

Historik sa pýta, odkiaľ predmet pochádza, kto ho vytvoril, na čo slúžil a čo vypovedá o spoločnosti, v ktorej vznikol. Zberateľ môže vnímať predovšetkým jeho výnimočnosť. Obchodník jeho cenu.

A človek, ktorý je ochotný porušiť zákon?

Ten v ňom môže vidieť príležitosť.

Nie všetci archeológovia boli dobrodruhovia a nie každý obchod so starožitnosťami bol nelegálny. Bolo by nespravodlivé takto zjednodušovať celé obdobie. Pravdou však je, že archeologické nálezy sa pohybovali vo svete, kde sa vedecké záujmy stretávali so súkromným zberateľstvom, obchodom a otázkami vlastníctva kultúrneho dedičstva.

A práve tam vznikal priestor na konflikty.

Kto vlastní minulosť?

Jednou z najzaujímavejších otázok archeológie medzivojnového obdobia bolo vlastníctvo nálezov.

Predstavme si zahraničnú archeologickú expedíciu financovanú významnou vedeckou inštitúciou alebo bohatým súkromným mecenášom. Výskumníci prichádzajú do Palestíny, získajú povolenie, zamestnajú miestnych pracovníkov a začnú s vykopávkami.

Po mesiacoch práce objavia niekoľko vzácnych predmetov.

Komu patria?

Krajine, v ktorej boli objavené? Inštitúcii, ktorá výskum zaplatila? Archeológom, ktorí ich našli?

Odpoveď nebola taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať.

V období britského mandátu fungoval systém delenia archeologických nálezov, známy pod francúzskym označením partage. Časť predmetov zostávala v Palestíne a časť mohla pripadnúť archeologickej expedícii. Takto sa mnohé nálezy dostávali do európskych a amerických múzeí.

Z dnešného pohľadu môžeme o spravodlivosti takéhoto systému diskutovať. Vtedajšie pravidlá však umožňovali legálny presun niektorých nálezov do zahraničia.

A existoval aj obchod so starožitnosťami.

Ten nebol automaticky nelegálny. Obchodníci mohli pôsobiť na základe licencií a mali viesť evidenciu predmetov. Práve dokumentácia však vytvárala priestor na manipuláciu. Predmet s nejasným pôvodom mohol získať zdanlivo dôveryhodnú históriu prostredníctvom nepravdivých záznamov.

Keď som o týchto praktikách čítala, napadla mi otázka, ktorá by pokojne mohla stáť na začiatku detektívneho príbehu.

Čo ak niekto objaví predmet, ktorého skutočnú hodnotu pozná iba niekoľko ľudí?

A čo ak sa jeden z nich rozhodne, že sa oň s ostatnými nepodelí?

Archeológovia, mecenáši a veľké ambície

Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia patrili k mimoriadne aktívnym obdobiam archeologického výskumu vo Svätej zemi.

Na lokalite Megiddo pôsobila expedícia Orientálneho ústavu Chicagskej univerzity. Významné výskumy prebiehali aj v Beth Shean a na ďalších miestach. Archeologické projekty financovali zahraničné univerzity, vedecké spoločnosti aj súkromní podporovatelia.

Veľké objavy znamenali vedecké uznanie, publikácie, pozornosť tlače a neraz aj ďalšie finančné prostriedky.

A tam, kde sa stretáva prestíž s peniazmi, sa prirodzene objavuje aj súperenie.

Ako autorku detektívok ma na podobnom prostredí zaujímajú predovšetkým ľudia.

Archeológ, ktorý zasvätil celý život hľadaniu dôkazu svojej teórie. Bohatý mecenáš, ktorý chce svoje meno navždy spojiť s významným objavom. Obchodník, pre ktorého je staroveký predmet predovšetkým tovarom. Miestny pracovník, ktorý pozná krajinu a jej tajomstvá lepšie než zahraniční vedci.

Každý z nich môže mať vlastný cieľ.

A každý môže mať niečo, čo nechce prezradiť.

Pri písaní historickej detektívky sú pre mňa práve takéto rozdielne motivácie dôležité. Zločin totiž nemusí vzniknúť iba z nenávisti či pomsty. Niekedy stačí túžba po uznaní, strach zo straty postavenia alebo presvedčenie, že určitý objav patrí výlučne jednému človeku.

Aj archeológia mala svojich zabudnutých hrdinov

Keď dnes čítame o veľkých archeologických objavoch, najčastejšie sa stretávame s menami vedúcich expedícií.

Za každým úspešným výskumom však stáli aj desiatky miestnych pracovníkov, pomocníkov a odborníkov. Poznali terén, zúčastňovali sa vykopávok, spracúvali nálezy a pomáhali zabezpečovať každodenný chod expedícií.

Ich prínos bol významný, no v historických rozprávaniach zostával často v úzadí. Súčasný výskum dejín archeológie preto venuje čoraz väčšiu pozornosť aj miestnym zamestnancom a ich úlohe pri vytváraní poznatkov o minulosti.

Priznám sa, že práve tento pohľad ma pri historických rešeršiach vždy zaujíma.

Dejiny totiž netvoria iba významné osobnosti, ktorých mená nájdeme v encyklopédiách.

Tvoria ich aj ľudia, ktorí zostali nepovšimnutí.

A v detektívnom príbehu to môže byť práve nenápadný človek, kto si všimne rozhodujúcu maličkosť.

Keď sa vedecké objavy dostali do novín

Archeologické objavy dokázali vzbudiť pozornosť aj ďaleko za hranicami Palestíny.

Dobová tlač informovala o výskumoch, nových objavoch a ich historickom význame. Napríklad britský vedecký časopis Nature priniesol v máji 1933 správu o vykopávkach na lokalite Tell Duweir, stotožňovanej so starovekým Lachišom. Článok približoval výsledky výskumu a upozorňoval aj na predmety, ktoré mali byť vystavené v Londýne.

Novinová správa však predstavuje iba určitý výsek skutočnosti.

Čitateľ sa dozvie, čo bolo objavené, kde sa výskum uskutočnil a prečo sa nález považuje za významný.

Nemusí sa však dozvedieť všetko o sporoch medzi účastníkmi expedície, o finančných záujmoch alebo o okolnostiach, za ktorých sa predmet dostal z miesta nálezu do zbierky.

A práve tu sa opäť dostávam k tomu, čo ma na historických detektívkach fascinuje.

Aký je rozdiel medzi tým, čo sa skutočne stalo, a tým, čo sa o udalosti napísalo?

Pri historickom výskume sa často stretávame s neúplnými informáciami. Jeden dokument odporuje druhému. Svedectvá sa líšia. Niektoré skutočnosti sa nezachovali vôbec.

Historik sa pokúša tieto rozpory vysvetliť na základe dostupných prameňov.

Autorka detektívok v nich môže objaviť začiatok príbehu.

Od skutočných dejín k Vraždám v Jeruzaleme

Keď som začala pripravovať svoju novú historickú detektívku Vraždy v Jeruzaleme, vedela som, že nechcem, aby mesto predstavovalo iba exotickú kulisu.

Jeruzalem bol miestom, kde sa stretávali rozličné náboženstvá, kultúry, politické záujmy aj predstavy o minulosti.

A archeológia do tohto prostredia prirodzene patrila.

Pri vytváraní príbehu som sa preto zaujímala nielen o samotné vykopávky, ale aj o ľudí, ktorí sa okolo nich pohybovali. O obchod so starožitnosťami, o hodnotu vzácnych predmetov a o to, čo všetko môže človeka priviesť k rozhodnutiu prisvojiť si niečo, čo mu nepatrí.

V mojej knihe sa archeologické nálezy a zmiznuté artefakty stávajú súčasťou záhady, ktorú musí rozlúštiť Adina Alsterová.

Samozrejme, ide o literárnu fikciu. Skutočné historické prostredie mi však umožnilo vytvoriť príbeh, v ktorom sa vymyslené udalosti odohrávajú na pozadí reálnych dejín.

A to je na písaní historických detektívok jedna z vecí, ktoré mám najradšej.

Môžem sa vrátiť do minulosti, skúmať ju, objavovať jej zvláštnosti a následne si položiť otázku:

Čo ak sa za niektorou zdanlivo bezvýznamnou udalosťou skrývalo niečo oveľa závažnejšie?

Pretože archeológia neodhaľuje iba staré predmety.

Odhaľuje aj príbehy ľudí, ktorí ich vytvorili, vlastnili, stratili alebo sa ich pokúšali získať.

A niektoré z týchto príbehov by pokojne mohli byť námetom na detektívku.

Možno aj na vraždu.

VRAŽDY V JERUZALEME

Nový prípad Adiny Alsterovej, ktorý čitateľov zavedie do Palestíny, medzi archeologické vykopávky, tajomné artefakty a zločiny, ktorých korene siahajú hlboko do minulosti.

Vychádza 9. novembra 2026.