Milí čitatelia,
keď som začala písať tretí diel série Záhadné zločiny Adiny Alsterovej, vedela som, že tentoraz chcem Adinu zaviesť na miesto, kde sa história, náboženstvo a kultúry stretávajú na každom kroku. Dej sa odohráva v britskej mandátnej Palestíne a jeho srdcom je starobylý Jeruzalem – mesto plné tajomstiev, ktoré ma fascinovalo už počas štúdia dobových novín, máp a historických prameňov.
Dnes vám prinášam prvú ukážku z pripravovaného románu Vraždy v Jeruzaleme. Verím, že vás vtiahne do deja a naladí na cestu, ktorú spolu s Adinou a Viliamom čoskoro podniknete.
Zerold Wolf, muž okolo štyridsiatky, kráčal pomedzi vysoké klasy kukurice smerom k dohodnutému miestu. Postupoval pomaly, opatrne našľapoval do stôp, ktoré sa črtali v prítmí pred ním. Do Palestíny pricestoval len predchádzajúceho dňa. Batožinu nechal na železničnej stanici v Jeruzaleme a sám sa vybral do údolia Musalabeh, pod novú štvrť Rehavia. Nezamýšľal sa nad podivným výberom miesta schôdzky – bol zvyknutý plniť rozkazy.
Zbadal ho až vtedy, keď stál priamo pred ním. Do poslednej chvíle ho
zakrývali husté klasy. Osvetľoval ich len mesačný svit, ktorý dával celej scéne
strieborný nádych. Noc bola teplá, preniknutá jarou; zem dýchala zohriatym
vzduchom zasľúbenej krajiny.
„Máš to?“ ozval sa škrípavý hlas.
Zerold bez slova prikývol. Neznámy vystrelil ruku v čiernej rukavici a
Zerold do nej vložil dýku, s ťažkou rukoväťou, ktorú priniesol. Cudzinec
si ho krátko prezrel, spokojne zafunel.
„Nik ťa nevidel prichádzať?“
„Nie,“ odpovedal Zerold. „Šiel som po vašich stopách a batožinu som
nechal v meste.“
„Dobre. A teraz pokľakni.“
Zerold Wolf klesol na kolená bez jediného zaváhania, sklonil hlavu v
poslušnosti.
„Nie. Pozri sa mi do očí,“ zachripel neznámy.
Zerold, zdvihol pohľad. V mesačnom svetle pred ním stála postava, ktorá
sa mu v zdanlivom prelude zjavila ako had, krútiaci svoje telo nad korisťou.
Zerold privrel oči. Potom prišiel tichý zvuk – šum, akoby sa krídlami
mihol hmyz. Závan vzduchu. A temnota.
Muž padol dopredu a zostal ležať nehybne na zemi, s tvárou zaborenou do
vlhkej hliny.
Neznámy utrel krvavú dýku do plášťa, sklonil sa nad mŕtvolou a šepkal
si „ja som sila, ktorá ťa meria a hodnotí. Som sudca, ktorý ťa súdi.“
Prezrel mŕtvemu vrecká. Našiel austrálske bankovky, pas a niekoľko listov.
Jeden z nich si ponechal, ostatné uložil späť. K telu do krvi položil žiletku
a nakreslil mu prstom na čelo červenú čiaru. Potom bez náhlenia sa po
vlastných stopách vydal naspäť k mestu.
Vedel však, že toto je len jedna z jeho obetí.
O tri dni neskôr, 3. apríla, priniesol The Palestine Bulletin krátku
správu:
„V piatok ráno prvého apríla sa našlo telo Žida amerického pôvodu
identifikovaného podľa pasu ako Zerold Wolf. Našiel ho okoloidúci Arab
v kukuričnom poli. Telo ležalo na bruchu. Smrť nastala v dôsledku
rany spôsobenou žiletkou, ktorá bola nájdená vedľa tela. Cez obilie viedli len
jedny stopy a žiadne neviedli od tela. Z polohy tela sa zdá, že si
muž podrezal hrdlo. Vykonala sa pitva a inšpektor urobil dôkladné
preskúmanie miesta. Dve vrecia obsahujúce majetok mŕtveho sa našli uložené
v úschovni na železničnej stanici v Jeruzaleme. Mŕtvy pricestoval do
Palestíny deň predtým a nevie sa, čo robil po celý deň až do svojej smrti.
Vo vreckách mal pas, peniaze a listy. Smrť bola posúdená ako samovražda.“
Lenže nie všetko, čo je zjavné, býva aj pravdou.
O niekoľko dní neskôr.
Na palube lode smerujúcej do Haify...
„Čítali ste o tej nehode v Terste?“ spýtal sa znenazdajky jeden z
britských dôstojníkov. Všetky pohľady pri stole sa naňho obrátili. Bol to muž
vysokého vzrastu a dôstojného výzoru, no v tej chvíli pôsobil značne nepokojne.
Nervózne na prítomných žmurkol.
„Tá, čo sa stala noc pred naším odchodom,“ začal a siahol po novinách.
Otvoril ich na požadovanej strane a ukázal na krátky článok. „Píšu tu, že istá
mladá dáma – pôvodom z Írska menom Eileen Murphy – sa večer prechádzala po móle
Audace, no nešťastne spadla do vody. Keď ju z nej vytiahli, bola už na pokraji
smrti a napokon zomrela.“
Adina sa zamračila. „Môžem si ten článok prečítať?“
Dôstojník prikývol. „Prosím, madam Alsterová,“ povedal s úctivým úsmevom
a posunul jej noviny.
Adina si text rýchlo prebehla očami, potom zdvihla zrak a zadívala sa
ponad stôl, akoby hľadala niečo medzi riadkami.
„Trápi vás niečo, cara Adina?“ prerušila jej zamyslenie
signora Caruso. „Zdáte sa mi rozrušená.“
Adina sa mierne strhla a obrátila sa na svoju spoločnicu. „Prepáčte. Len
som sa zamyslela.“
„Nad tým článkom? Ale veď to bola nehoda.“
„Možno áno,“ odvetila Adina a prstom ukázala na riadok v novinách. „Píše
sa tu, že cestovala sama. Mala nastúpiť na loď do Alexandrie. Večer sa
prechádzala pri vode a spadla. Lenže niektorí svedkovia vypovedali, že najprv
počuli hádku – a až potom nasledoval pád.“
„Bola to tá istá žena?“ spýtala sa signora Caruso, zrazu menej istá.
„Svedkovia si tým neboli istí,“ pokrútila hlavou Adina. „Tvrdili, že
hlasy počuli, no nedokázali určiť, odkiaľ presne vychádzali.“
„Tak teda vidíte,“ rozhodila rukami signora Caruso, „ak nemali dôkazy,
polícia to musela vyhodnotiť ako nehodu. A vy, cara Adina, si tým nelámte
hlavu. Ste predsa na dovolenke.“ Po chvíli sa pousmiala a dodala s povzdychom:
„Teda... takmer na dovolenke.“
Adina si znovu prečítala krátky článok, tentoraz pomalšie. Znepokojovalo
ju, ako stroho bol prípad opísaný. A najmä - ticho o tom, čo predchádzalo pádu.
Cítila, ako jej v hrudi narastá známy nepokoj, aký sa vždy objavil, keď niečo
nedávalo zmysel.
„Nezdá sa vám to zvláštne?“ spýtala sa napokon, viac pre seba než pre
okolie.
„Čo presne máte na mysli, madam?“ ozval sa ďalší dôstojník, sedel oproti
a doteraz len mlčky pozoroval debatu. Bol vysoký,
štíhly s hustými hnedými vlasmi a peknou mužnou tvárou. Mal škótsky prízvuk a
na rukáve odznak Kráľovskej námornej pechoty.
„Ten spôsob, akým to opisujú. Žena sa prechádza, spadne do mora a zomrie.
Žiadne podrobnosti, len akási neutrálna tragédia. Ale ak tam skutočne zaznela
hádka, niekto by mohol byť pri nej.“
Dôstojník si založil ruky a oprel sa. „Iste, ale Terst nie je zrovna malé
rybárske mestečko. Turisti prichádzajú, odchádzajú, námorníci tiež. Možno išlo
len o nešťastnú zhodu okolností.“
Adina prikývla, no v očiach jej blčalo podozrenie. „Ale ak išlo o vraždu
zamaskovanú ako nehoda, a dotyčný vedel, že žena cestuje sama, nik sa po nej
nebude pýtať. Všetko zapadne do ticha. Takto miznú ľudia, pane...“ pozrela na
jeho výložky „kapitán.“
„Sinclair. Peter“ predstavil sa stroho, no s rešpektom. „A ak by ste mali
pravdu, čo by ste navrhovali? Že Terst má v prístave vraha?“
Adina sa pousmiala. Nebol to úsmev radosti, ale skúsenosti.
„Navrhla by som im, aby zistili, či to dievča skutočne spadlo, alebo jej
niekto pomohol. A prečo bola v Terste. Mladé ženy necestujú samy do Egypta bez
dôvodu. A po pravde nemyslím si, že Terst má vraha. Skôr by som povedala, že
vrah už nastúpil na nejakú loď.“
Ako sa z cesty do Jeruzalema stane prípad, ktorý privedie Adinu tvárou v tvár jednému z najnebezpečnejších protivníkov?
To sa dozviete už koncom roka 2026 v
pripravovanom románe Vraždy v Jeruzaleme, treťom diele série Záhadné
zločiny Adiny Alsterovej.
Poznámka autorky: Nasledujúca ukážka obsahuje prológ a
časť prvej kapitoly pripravovaného románu. Ďalšie udalosti sa odohrávajú už na
palube lode smerujúcej do britskej mandátnej Palestíny.
Obrázok použitý v článku bol vytvorený pomocou umelej inteligencie a nie je finálnou obálkou pripravovaného románu.
Komentáre
Zverejnenie komentára