Písanie historických detektívok je ako chôdza po tenkom lane medzi dvoma svetmi: svetom faktov a svetom fantázie. Na jednej strane chcem ako autorka preniesť čitateľa do určitého historického obdobia s jeho charakteristickou atmosférou, reáliami a ľuďmi. Na strane druhej túžim po silnom príbehu, ktorý čitateľa vtiahne a prekvapí – a to si často vyžaduje, aby som realitu trochu ohla. Kde je ale hranica medzi umeleckou slobodou a historickou presnosťou? Ako rešpektovať minulosť, ale zároveň vytvoriť živý a pútavý dej?
Fikcia, ktorá ctí fakty
Pri písaní historickej detektívky je prvou otázkou to, do akej miery môže ja ako autorka meniť skutočné udalosti a postavy. Každé obdobie a každá kultúra má svoje kľúčové udalosti, osoby a miesta, ktoré formovali ich identitu. Ak ja autorka vstúpim na toto územie, mala by moja fikcia vždy aspoň „ctiť fakty“ – teda rešpektovať podstatné línie histórie, aj keď ich kreatívne interpretujem.
Predstavte si, že píšete o skutočnej historickej postave, ktorá je súčasťou vašej detektívnej zápletky. Ak túto postavu vykreslíte vo výrazne negatívnom alebo pozitívnom svetle bez podloženia dobovými zdrojmi, riskujete, že skreslíte jej vplyv a dôležitosť. A tu prichádza etická otázka: ak by túto osobnosť poznali ľudia z jej doby, bola by naša interpretácia spravodlivá? Ak sa rozhodnete príliš dramaticky zmeniť charakter historickej osobnosti alebo jej rozhodnutia, prichádzate o možnosť podať historickú pravdu. Práve rovnováha medzi historickou presnosťou a potrebou pútavej postavy je kľúčom k tomu, aby bol príbeh autentický aj dramatický.
Príbeh nad rámec reality: Keď umenie obohacuje históriu
Na druhej strane, historická detektívka je predovšetkým umenie. Ak by som sa prísne držala len suchých faktov, mnohé príbehy by stratili na dynamike a napätí. Tu môže pomôcť fiktívna postava, ktorá do deja vstupuje so svojou vlastnou perspektívou a osobnosťou, aj keď skutočné dokumenty o nej nehovoria. Táto postava môže byť akýmsi „oknom“ do danej doby a priniesť do príbehu elementy, ktoré by inak boli menej jasné alebo menej zaujímavé.
Príkladom je použitie neznámych vyšetrovateľov alebo agentov, ktorí sa v reálnych prameňoch nespomínajú. Takáto postava mi umožňuje preniknúť do najhlbších zákutí spoločnosti a riešiť zločiny z pohľadu fiktívneho „človeka“, čo prináša slobodu v interpretácii udalostí. Je však stále dôležité, aby bol tento detektív vykreslený v súlade s hodnotami a schopnosťami doby – vyhnúť sa moderným analýzam a technikám, ktoré by v historickom kontexte pôsobili umelo.
Kedy je prifarbenie vítané a kedy už hraničí s klamstvom?
Napínavé zápletky často vyžadujú určité „dramaturgické licencie“, ako je vytváranie fiktívnych zvratov alebo pridávanie neexistujúcich postáv, ktoré oživujú dej. Tu však stojí otázka: je správne manipulovať s historickými udalosťami alebo ich výsledkom? Napríklad, ak píšem detektívku o vražde v kláštore, môžem príbeh obohatiť o vnútorné intrigy, ktoré nie sú doložené prameňmi, ale sú realisticky možné. Keď však začnem meniť samotné dejiny – napríklad keď historická postava prežije alebo zomrie inak, než ako je známe – ocitám sa na veľmi tenkom ľade. Prifarbenie je v tomto prípade etické len do miery, kým nemýli vás čitateľov, že ide o reálny dejinný fakt.
Umelecká sloboda verzus rešpekt k minulosti
Písanie historickej detektívky si teda vyžaduje premyslenú rovnováhu medzi rešpektom k minulosti a tvorivou slobodou. Ako autorka sa snažím pristupovať k reálnym postavám a udalostiam s úctou, aby sa neprekrútili fakty do podoby, ktorá je v rozpore so skutočnosťou. Na druhej strane, mojim cieľom nie je písanie učebnice dejepisu, ale vytváranie príbehu, ktorý čitateľa vtiahne do sveta napätia, tajomna a záhad.
Historická detektívka tak je skvelým spôsobom, ako čitateľovi predstaviť dané obdobie, oživiť zaujímavé aspekty histórie a priblížiť mu dobové reálie.
Avšak s prihliadnutím na dnešnú dobu a čitateľov. Pri písaní kníh čítam rôzne časopisy a články z tej doby, ale nemôžem do mojej knihy pre čitateľa 21. storočia písať štýlom slovenčiny a jazyka tej doby. Ťažko by to čitateľ pochopil a súvislo čítal. Ako autorka však musím vždy premýšľať nad tým, ako reálie a jazyk použijem, aby bola moja fikcia nielen pútavá, ale aj eticky a štylisticky pútavá a zodpovedná.
S úctou a nadšením pre históriu a záhady,
Vaša Barbora 📖🖋️
Komentáre
Zverejnenie komentára